Život Prešova
online
online
Francúzska herečka Marléne Jobertová sa dožíva 80 rokov
04.11.2020 Celý región
Bratislava
4. novembra (TASR) – Francúzsku herečku Marléne Jobertovú diváci nemali
možnosť vidieť v žiadnom novom filme od roku 1998. Napriek tomu jej
meno i tvár predstavujú neodmysliteľnú súčasť francúzskej kinematografie
predovšetkým v 70. rokoch 20. storočia. Herečka ale aj spisovateľka a
speváčka Marléne Jobertová sa v stredu 4. novembra dožíva 80 rokov.
Marléne Jobertová sa narodila v Alžírsku. Jej otec bol vojak, slúžil vo francúzskom letectve, mama bola pôvodom Talianka. Marléne bola najmladšia z troch súrodencov, jej brat Charles sa stal kameramanom, sestra Christiane sa začala venovať výtvarnému umeniu. Rodina sa presťahovala do francúzskeho mesta Dijon, keď mala Marléne Jobertová 11 rokov.
Aj ona pôvodne štyri roky študovala výtvarné umenie a chcela sa stať učiteľkou kreslenia. Brat však pre ňu vymyslel komické skeče, ktorými mala sprevádzať jeho hudobné vystúpenia, a vtedy ju začalo baviť herectvo a začala sa venovať amatérskemu divadlu.
Keď mala 18 rokov, odišla do Paríža a študovala tu herectvo na Štátnom konzervatóriu. Výtvarné nadanie i vzdelanie jej pomáhali získavať finančné prostriedky kreslením reklamných návrhov. Na divadelnom javisku debutovala v roku 1963 v hre Tisíc klaunov, kde stála po boku skúsených hercov, akými už boli v tom čase Yves Montand a Pierre Mondy.
Pre film ju objavil režisér Jean-Louis Godard a v roku 1966 jej zveril hlavnú rolu vo filme Mužský rod, ženský rod. O rok neskôr sa objavila v komédii Zlodej z Paríža (režisérom je Louis Malle), kde prvý raz hrala po boku Jeana-Paula Belmonda. V roku 1968 k jej popularite prispela rola mladej gangsterky vo filme Nepremožiteľná Leontína (r. Michel Audiard).
Marléne Jobertovú režiséri často obsadzovali do kriminálnych filmov, v ktorých mala možnosť zažiariť v spoločnosti hereckých hviezd prvej veľkosti. V roku 1970 to bola snímka Posledná adresa (r. José Giovanni), kde bol jej hereckým partnerom Lino Ventura, a tiež dráma Cestujúci v daždi (r. René Clément), v ktorej hrala spolu s Američanom Charlesom Bronsonom.
Na druhej strane herečka prejavila aj komediálny talent, čo potvrdila v známej veselohre Manželia z roku II (r. Jean-Paul Rappeneau, 1971), kde sa Jobertová opäť stretla s Belmondom. V tom istom roku ju Philippe de Broca obsadil do vojnového filmu Vzali nohy na plecia, kde vytvorila trojicu hlavných postáv spolu s Michelom Piccolim a Michaelom Yorkom.
V roku 1973 hrala v dráme Tajomstvo (r. Robert Enrico) opäť s dvojicou slávnych hercov – tento raz to boli Jean-Louis Trintignant a Philippe Noiret. Jobértová v tomto čase presvedčila o svojich kvalitách natoľko, že získavala jednu titulnú rolu za druhou. Nasledovali filmy Bláznivá na zabitie (r. Yves Boisset, 1975), Dobrák a zlí ľudia (r. Claude Lelouch, 1976), Ako kliešť (r. Philippe de Broca, 1977), či dráma Choď za mamou, otec pracuje (r. François Leterrier, 1977). Do série kriminálnych filmov, v ktorých zažiarila, patrí aj známa snímka Vojna policajtov (r. Robin Davis, 1979) - tu sa pred kamerou stretla s Claudom Brasseurom.
Priestor pre psychologicky prepracovanejší dramatický charakter jej vytvorila režisérka Yannick Bellonová v dráme Nahá láska - ide o príbeh ženy, ktorá sa vyrovnáva s ťažkým ochorením a jeho dôsledkami (1981). V 80. a 90. rokoch už Marléne Jobertová nakrúcala veľmi málo. Jedným z posledných je film Bociany majú svoju hlavu (r. Didier Kaminka, 1989).
Čoraz intenzívnejšie sa Marléne Jobertová venovala svojej druhej profesií a tou je písanie detských kníh. Vydala tiež hudobný album Večná je potreba lásky, na ktorom je tiež autorkou textov.
K postupnému odchodu od hereckého remesla prispelo aj narodenie dvojčiat (6. júla 1980), ktoré má so svojim švédskym manželom Walterom Greenom – dcéra Eva Greenová sa takisto stala herečkou, syn Joy Green sa v Taliansku venuje chovu koní. Úspešnou speváčkou a herečkou je aj neter Marléne Jobertovej (dcéra jej sestry Christiane) Elsa Lunghini. Herečka Marléne Jobertová získala v roku 2007 ocenenie v podobe Čestného Cézara.
Marléne Jobertová sa narodila v Alžírsku. Jej otec bol vojak, slúžil vo francúzskom letectve, mama bola pôvodom Talianka. Marléne bola najmladšia z troch súrodencov, jej brat Charles sa stal kameramanom, sestra Christiane sa začala venovať výtvarnému umeniu. Rodina sa presťahovala do francúzskeho mesta Dijon, keď mala Marléne Jobertová 11 rokov.
Aj ona pôvodne štyri roky študovala výtvarné umenie a chcela sa stať učiteľkou kreslenia. Brat však pre ňu vymyslel komické skeče, ktorými mala sprevádzať jeho hudobné vystúpenia, a vtedy ju začalo baviť herectvo a začala sa venovať amatérskemu divadlu.
Keď mala 18 rokov, odišla do Paríža a študovala tu herectvo na Štátnom konzervatóriu. Výtvarné nadanie i vzdelanie jej pomáhali získavať finančné prostriedky kreslením reklamných návrhov. Na divadelnom javisku debutovala v roku 1963 v hre Tisíc klaunov, kde stála po boku skúsených hercov, akými už boli v tom čase Yves Montand a Pierre Mondy.
Pre film ju objavil režisér Jean-Louis Godard a v roku 1966 jej zveril hlavnú rolu vo filme Mužský rod, ženský rod. O rok neskôr sa objavila v komédii Zlodej z Paríža (režisérom je Louis Malle), kde prvý raz hrala po boku Jeana-Paula Belmonda. V roku 1968 k jej popularite prispela rola mladej gangsterky vo filme Nepremožiteľná Leontína (r. Michel Audiard).
Marléne Jobertovú režiséri často obsadzovali do kriminálnych filmov, v ktorých mala možnosť zažiariť v spoločnosti hereckých hviezd prvej veľkosti. V roku 1970 to bola snímka Posledná adresa (r. José Giovanni), kde bol jej hereckým partnerom Lino Ventura, a tiež dráma Cestujúci v daždi (r. René Clément), v ktorej hrala spolu s Američanom Charlesom Bronsonom.
Na druhej strane herečka prejavila aj komediálny talent, čo potvrdila v známej veselohre Manželia z roku II (r. Jean-Paul Rappeneau, 1971), kde sa Jobertová opäť stretla s Belmondom. V tom istom roku ju Philippe de Broca obsadil do vojnového filmu Vzali nohy na plecia, kde vytvorila trojicu hlavných postáv spolu s Michelom Piccolim a Michaelom Yorkom.
V roku 1973 hrala v dráme Tajomstvo (r. Robert Enrico) opäť s dvojicou slávnych hercov – tento raz to boli Jean-Louis Trintignant a Philippe Noiret. Jobértová v tomto čase presvedčila o svojich kvalitách natoľko, že získavala jednu titulnú rolu za druhou. Nasledovali filmy Bláznivá na zabitie (r. Yves Boisset, 1975), Dobrák a zlí ľudia (r. Claude Lelouch, 1976), Ako kliešť (r. Philippe de Broca, 1977), či dráma Choď za mamou, otec pracuje (r. François Leterrier, 1977). Do série kriminálnych filmov, v ktorých zažiarila, patrí aj známa snímka Vojna policajtov (r. Robin Davis, 1979) - tu sa pred kamerou stretla s Claudom Brasseurom.
Priestor pre psychologicky prepracovanejší dramatický charakter jej vytvorila režisérka Yannick Bellonová v dráme Nahá láska - ide o príbeh ženy, ktorá sa vyrovnáva s ťažkým ochorením a jeho dôsledkami (1981). V 80. a 90. rokoch už Marléne Jobertová nakrúcala veľmi málo. Jedným z posledných je film Bociany majú svoju hlavu (r. Didier Kaminka, 1989).
Čoraz intenzívnejšie sa Marléne Jobertová venovala svojej druhej profesií a tou je písanie detských kníh. Vydala tiež hudobný album Večná je potreba lásky, na ktorom je tiež autorkou textov.
K postupnému odchodu od hereckého remesla prispelo aj narodenie dvojčiat (6. júla 1980), ktoré má so svojim švédskym manželom Walterom Greenom – dcéra Eva Greenová sa takisto stala herečkou, syn Joy Green sa v Taliansku venuje chovu koní. Úspešnou speváčkou a herečkou je aj neter Marléne Jobertovej (dcéra jej sestry Christiane) Elsa Lunghini. Herečka Marléne Jobertová získala v roku 2007 ocenenie v podobe Čestného Cézara.
www.ZIVOTPO.sk
